Geológia

Na území CHKO Poľana sú zastúpené geomorfologické jednotky rôzneho rádu, medzi nimi oblasť Slovenského stredohoria – celok Poľana (Vysoká Poľana s centrálnou erozívnou kalderou Kyslinky a Detvianske predhorie), len hranične sem zasahuje celok Zvolenskej kotliny. Z oblasti Slovenského rudohoria sem zasahuje len najzápadnejší úsek celku Veporských vrchov.

Dominujúcou geomorfologickou jednotkou je Vysoká Poľana s centrálnou depresiou (erozívnou kalderou Kyslinky). Kaldera je výrazne členitá s plochým dnom, ktorej svahy s dolinami a vodnými tokmi majú dostredivú orientáciu.

Na geologickej stavbe sa na väčšine územia zúčastňujú neovulkanity stratovulkánu Poľana budované lávovými prúdmi, brekciami a epiklastickými horninami andezitového zloženia spodno-strednosarmatského veku Najpestrejšia a najzložitejšia časť sa nachádza v oblasti Kysliniek, ktorá predstavuje erozívnu kalderu. Detvianske predhorie je budované menej odolnými pyroklastikami.

Sedimenty vnútrohorských panví a kotlín sú budované najmä deluviálnymi sedimentmi. Zo severu a východu sa pod vulkanické horniny stratovulkánu ponáraju horniny podložia, ktoré patria k celku Veporské vrchy. Sú budované paleozoickými horninami kryštalinika veporika, najmä metamorfovanými horninami a granitoidmi

Poľana predstavuje výrazne individuálny celok takmer kruhového pôdorysu o priemere okolo 18 km. Tento pôdorys výraznejšie narušuje len na severnej strane rázsocha Ľubietovského Vepra. Špecifickým fyziognomickým znakom Poľany je, že maximálne výšky sa neviažu k cenrtálnej časti pohoria. Jadro Poľany tvorí depresia, vpadnutá forma kotlinovitého tvaru – Kyslinky. Podcelok Detvianskeho predhoria lemuje vysokú Poľanu ppo celom západnom a južnom obvode a má sčasti ráz nižších rázsoch až nepravidelne rozčlenených skupín chrbtov. Veporské vrchy sa oproti Poľane vyznačujú odlišnými morfografickými znakmi. Rozlišujeme tu dva typy reliéfu a to planinu a rozčlenenú planinu. Typická palnina sa viaže k pramennej oblasti Kamenistého potoka. Rozčlnenú planinu vyznačujú široké plošinaté crbty a relatívne hlboko vrezané doliny.

Vývoj vulkanizmu Poľany

 

Sopečný vývoj Poľany prebiehal v niekoľkých etapách a v prestávkach bol sprevádzaný intenzívnou eróziou a odnosom materiálu (denudáciou) pôsobením vonkajších činiteľov.

Najstaršia etapa vulkanickej činnosti trvala asi 260 000 rokov. Jej centrum bolo aktívne počas všetkých nasledujúcich etáp. Okrem vytekajúcej lávy sopka chrlila aj sopečný popol, piesok a prach.

Eróziou stratovulkánu sa pôvodný vrchol znížil na výšku 800 m, čím sa zachoval len okraj pôvodného sopečného kužeľa – kaldera.

Po dlhotrvajúcej prestávke sa obnovila nová erupčná aktivita. Vytvoril sa tufový kužeľ, ktorý sa zachoval len čiastočne.

Po relatívne krátkom období vulkanického pokoja nasledovala tretia etapa vulkanickej činnosti a vznik vulkánu, ktorého horniny vystupujú v súčasnosti po celom obvode vulkánu.

V záverečnej etape bol intenzívnou sopečnou činnosťou sformovaný rozsiahly lávový vulkán, ktorý prekryl všetky produkty vulkanickej aktivity množstvom lávových prúdov. Výška vulkánu sa odhaduje na 2 500 m.

Súčasný stav masívu Poľany od skončenia erupčnej aktivity reprezentuje len zvyšok pôvodného stratovulkánu. Napriek tomu sa forma vulkánu zachovala, pretože erózia na svahoch sa prispôsobila pôvodnému tvaru reliéfu. Naopak v centre sa oblasť kráteru rozšírila do obdivuhodnej erozívnej kaldery .

Národná prírodná pamiatka Vodopád Bystrého potoka

 

Sopečný pôvod a z toho vyplývajúca geomorfologická stavba podmienila vznik unikátneho bohatstva povrchových tvarov napr. skalných stien, lávových prúdov, balvanov, skalných miest, kamenných morí, skalných veží, vodopádov. Mnohé z nich boli dôvodom na vyhlásenie osobitne chránených častí prírody napr. PP Jánošíkova skala, PP Bátovský balvan, PP Veporské skalky, NPP Vodopád Bystrého potoka, CHA Meandre Kamenistého potoka.